reklama

Na pieskovisku sa nepatrí lopatku brať, v reálnom živote zas ponúkať

Keby sa na konci základnej, strednej a dokonca aj vysokej školy preventívne opakovalo to čo učíme už škôlkarov, tento svet by bol možno tolerantnejší a určite viac láskavý. V súčasnej dobe a situácií by to nebolo vôbec na škodu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Ľudia všetko spochybňujú. Hlavne neveriť nikomu a ničomu, tobôž nie nejakým autoritám. V detstve je to asi potrebné pre náš rozvoj, aby sme skúšali veci na vlastnú päsť aj keď nás niekto skúsenejší upozorni, že to nie je najlepší nápad.

Keby napríklad dieťa neskúsilo chytiť horúci hrniec, zoskočiť zo schodov, ochutnať piesok ,keby pri každom ,,pozor spadneš,, ostalo proste nečinne stáť, tak sa asi ďaleko v živote nedostane.

Ako rastieme, stále to funguje podobne. ,,Obleč sa , lebo nachladneš. Uč sa lebo nebudeš mat dobré známky a nikam to v živote nedotiahneš.,, Tomu sa nám tiež nechce veriť, a často nám to aj prejde. Predsa len aj ľudská vynaliezavosť z lenivosti je svojim spôsobom kreatívna činnosť.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

,,Nie, že začneš fajčiť, budeš závislý. Nepi, bude ti zle a zle dopadneš.,,

Tieto vety počuje priemerné dieťa už hádam od škôlkarského veku xy krát, a už ich ani nevníma ako reálnu hrozbu. Je to podobné ako keď nám mama pred odchodom von do dvier ešte zakričí ,,Dávaj si pozor!,,

Dávali ste si niekedy vďaka tomu pozor? Nie, berieme to skrátka ako frázu. A tie mamy to vedia tiež, ale aj tak im to nedá a povedať to musia, ako keby to garantovalo, že budeme trošku viac v bezpečí.

 V puberte, ba aj skôr už máme celkom vyvinuté mozgové kapacity nato aby sme vedeli, že všetky tieto upozornenia asi majú nejaký zmysel, ale predsa len nad nimi mávneme rukou. Väčšina mladých aj tak niečo zakázané vyskúša, lebo im to skrátka nedá a skrátka neveria, že práve oni by boli tí závislí, tí čo zle dopadnú. Plus keď k tomu pridáme zopár splašených hormónov a tvrdohlavý vzdor, máme navarené na poriadnu zábavu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 To sú predsa iba fiktívne osoby v učebniciach a dokumentoch, ktoré dopadnú tragicky, tak ako obete autonehôd vo večerných správach. Nestačia nám ani priame dôkazy o utrpení niekoho iného .Pokiaľ sa to nestane nám alebo niekomu blízkemu, riziko je zanedbateľné.

 Podobne je to momentálne aj s celou pandémiou a rúškami. Ľudia na jednej strane úplne popierajú vážnosť situácie, lebo veď tí mŕtvi ľudia sú len tie fiktívne obete zo správ, ktoré sa nás netýkajú, alebo na strane druhej tu máme extrémne situácie, keď sa ľudia obviňujú, kto to sem pritiahol z dovolenky, alebo nedajbože z kina alebo koncertu a sú schopní potenciálnych vinníkov pomaly zlynčovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Táto skutočnosť je s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobená tým, že človek si nechce tie zlé veci veľmi pripúšťať . A niet sa ani čomu čudovať. Predstavte si, že každý deň hlboko prežívate osudy všetkých obetí autonehôd, hladu, násilia či ťažkej choroby a ešte si popritom predstavujete čo všetko číha za rohom na vás. Áno, aj takíto ľudia medzi nami sú, ale to už je iná diagnóza.

Nepočúvame rodičov, starých rodičov či odborníkov aby sme mysleli na naše zdravie, lebo veď to je ešte ďaleko kým budeme starí a chorí. Akosi zabúdame, že iní ľudia už možno boli na našom mieste a čo to o živote alebo danej problematike vedia, odhliadnuc od inej doby.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Človek je zvláštny tvor. Môže niekedy vyzerať až hlúpo, že sa dostáva znova a znova do tých istých problémových situácií, no nie je v konečnom dôsledku iba tak možný nejaký pokrok? Áno je, ale treba si položiť otázku, dokedy je opakovanie vlastnej chyby pre nás poučné a odkedy je to už len ospravedlnenie nášho zlyhania, zlého správania či pohodlnosti.

Možno by nebolo na škodu prestať sa obviňovať a všetko spochybňovať, používať sedliacky rozum, prijať trošku nepohodia v prospech nás všetkých. Ale zase pozor! Netreba prehltnúť všetko.

Umenie a kultúra či šport sú súčasťou ľudstva odjakživa, a rovnako ako niektorí jedinci mudrujú nech si tí zlí umelci vezmú do ruky lopatu, lebo ich práca je zbytočná, tak isto môžu ľudia poukazovať na zbytočnosť každej profesie, ktorej produkty či služby nevyužívame. A čo bude ďalej? Budeme všetci podpisovať petície za zrušenie všetkého čo nám osobne nepripadá dôležité? Naozaj? Prečo máme v sebe zakorenené to večné, moje je lepšie a dôležitejšie ako tvoje? Je potrebné si už konečne uvedomiť, že svet bez zdravej empatie je svet smutný, a vôbec nie príjemný pre život.

A pritom je to tá najzákladnejšia vec čo vštepujeme deťom už na pieskovisku. Nerob druhým to, čo nechceš aby robili tebe, prípadne neber lopatku druhému keď ju potrebuje, alebo v tejto situácií môžeme povedať, nedávaj druhému do ruky lopatku, keď v nej má mikrofón či husle.

Lýdia Koniarová

Lýdia Koniarová

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Keď sa naučím kedy plávať s prúdom a kedy proti nemu a vytvorím tak dokonalú symbiózu, budem naozaj spokojná. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu